Influencerka a dvojnásobná mama Petush Nasklee zdieľala na Instagrame silný a úprimný príspevok, ktorý rozprúdil veľkú diskusiu medzi rodičmi. Týkal sa práve rešpektujúceho rodičovstva, hraníc a strachu rodičov z detských emócií.
Jej slová zasiahli presne tam, kde to dnes mnohých rodičov bolí – do miesta, kde sa dobrý úmysel chrániť deti pred bolesťou môže zmeniť na výchovu, ktorá im paradoxne viac uškodí než pomôže.
Rešpekt nie je to isté ako všetko dovoliť
Podľa Petush je dnešná generácia rodičov (najmä mileniálov) prvou, ktorá veľmi dobre rozumie detským emóciám. Vie, prečo dieťa plače, hnevá sa či vzdoruje. Vie, že ide o prirodzený vývin. Problém však nastáva vtedy, keď sa rodičia týchto emócií začnú báť. Keď majú pocit, že každá frustrácia, smútok či hnev dieťaťu ubližuje, a preto sa im snažia za každú cenu vyhnúť.
„Rešpektujúca výchova je pre mňa o vzájomnom rešpekte – ja rešpektujem dieťa a dieťa rešpektuje mňa,“ vysvetľuje Petush. Aj keď sú roly rodičov a detí logicky rozdielne, treba na to brať ohľad, rovnako ako ho pri hraniciach. „A sú to práve tie hranice, ktoré spôsobia, že dieťa sa hnevá, je smutné, rozčúlené, zúrivé a zúfalé. A tak to má aj byť,“ doplnila v príspevku.
Deti podľa jej slov potrebujú zažiť hnev, smútok, sklamanie aj frustráciu. Dokonca aj takú, ktorá vznikne na základe rozhodnutí rodičov. Rodič tu nie je na to, aby dieťa uchránil pred každou negatívnou emóciou. Je tu na to, aby ho emóciami bezpečne sprevádzal – pomohol mu ich pochopiť, pomenovať a zvládnuť. Nie potlačiť. Nie obísť. Ale prežiť.
Ak deťom odstránime z cesty každú prekážku, cesta bude síce ľahká, no nič sa nenaučia. A to je presný opak toho, čo rodičovstvo má byť.
Sloboda = zodpovednosť (aj následky)
Petush prirovnáva úlohu rodiča k sprievodcovi. „Máme im rozumieť, ale nemáme byť štít, cez ktorý k nim neprejde nič, čo by ich mohlo sklamať, alebo im ublížiť. Naopak. Máme im pomáhať zvládať to, keď sa to stane, lebo také veci sa dejú vždy, každému, celý život,“ napísala dvojnásobná mama.
Ideálne by bolo, aby rodičia išli svojim deťom príkladom v tom, ako to všetko zvládnuť. „Máme byť oporou, nie stenou, cez ktorú nič neprejde. A áno, sme to PRÁVE MY, kto musí byť zdrojom mnohej frustrácie a hnevu našich detí. To je naša úloha vyplývajúca z nastavovania hraníc a NÁSLEDKOV“ dodala Petra.
Ako doplnila v závere, sú to podľa nej práve následky, ktoré deti učia zodpovednosti a odolnosti. „A premyslenejšiemu rozhodovaniu. A ohľaduplnosti. A rešpektu k druhým, aj samým sebe. A ľudskosti a pochopenia, že každý čin má svoj následok a že sloboda = zodpovednosť,“ uzavrela svoj príspevok.
Jedna z komentujúcich to výstižne doplnila: „Je rozdiel medzi plnením potrieb dieťaťa a plnením jeho prianí. Rodičia si často myslia, že musia splniť oboje. Nemusia.“ A ďalšia pridala ešte tvrdšiu, no veľmi pravdivú myšlienku: „Rodičia na základe vlastných zranení z detstva vychovávajú deti tak, aby im nebolo ublížené. A nakoniec im ublížia, len z opačnej strany.“
Pod príspevkom sa objavilo množstvo reakcií, prevažne podporných a súhlasných. Zaujímavý pohľad pridala aj učiteľka zo škôlky, ktorá upozornila, že čoraz častejšie sa svet prispôsobuje dieťaťu namiesto toho, aby sa dieťa učilo fungovať vo svete. A dôsledky sa často ukážu až v puberte.
Táto diskusia poukázala na jednu veľmi dôležitú vec – rodičia sa dnes snažia viac ako kedykoľvek predtým, len sú z toho všetkého už unavení, zahltení a často aj vystrašení.
