Slovenský herecký idol Ján Koleník, ktorého verejnosť vníma predovšetkým ako stelesnenie úspechu a nehasnúcej energie, prežíva jedno z najťažších období svojho života. Za maskou profesionála sa však tentokrát skrýva hlboký smútok a obrovský hnev, ktorý v ňom vyvolali nedávne tragické udalosti v jeho najbližšom kruhu. Umelec sa rozhodol pre nečakaný a mimoriadne úprimný krok – verejne prehovoril o tom, čím si musela prejsť jeho rodina v posledných chvíľach života dvoch jeho milovaných blízkych.
Jeho slová, ktoré zverejnil s bolesťou v hlase, mieria priamo do čierneho a nastavujú nelichotivé zrkadlo slovenskému zdravotníctvu. Koleník bez okolkov opísal skúsenosť, ktorá by bola náročná aj pre človeka s oceľovými nervami, nieto ešte pre niekoho, kto sa práve lúči s najbližšími. Atmosféra v nemocničných zariadeniach, kde jeho príbuzní trávili svoje posledné dni, bola podľa jeho svedectva ďaleko od dôstojnosti, ktorú by si zaslúžil každý ľudský život v jeho záverečnej fáze.
Herec otvorene kritizuje nielen žalostný stav priestorov a škaredé podmienky, v ktorých sa pacienti nachádzajú, ale predovšetkým prístup personálu, s ktorým sa osobne stretol. Priznal, že namiesto empatie a pochopenia v najťažších chvíľach narazil na nečakanú aroganciu a chlad. Tento prístup ho šokoval o to viac, že išlo o situácie, kedy každé milé slovo či prejav ľudskosti majú cenu zlata. Koleníkove vyjadrenia pôsobia ako výkrik zúfalstva človeka, ktorý sa cítil bezmocný zoči-voči systému, ktorý by mal liečiť, no namiesto toho niekedy ešte viac ubližuje svojou nevšímavosťou.
V jeho úprimnej spovedi sa mieša osobná tragédia s občianskou nespokojnosťou. Opísal konkrétne momenty, kedy mal pocit, že dôstojnosť zomierajúceho je až na poslednom mieste. Tento hlboký zážitok ho poznačil natoľko, že sa rozhodol nezostať ticho, hoci si svoje súkromie zvyčajne prísne stráži. Verí totiž, že jeho známa tvár a vplyv môžu pomôcť otvoriť diskusiu o stave, ktorý je pre bežných smrteľníkov každodennou a často neriešiteľnou realitou.
Podpora od fanúšikov na seba nenechala dlho čakať, no Koleník zdôrazňuje, že mu nejde o ľútosť, ale o systémovú zmenu. Bolestivé detaily o dvoch úmrtiach v rodine v krátkom čase sú jasným dôkazom toho, že ani sláva a uznanie neochránia nikoho pred realitou slovenských nemocničných chodieb. Umelec teraz čelí nielen procesu smútenia, ale aj vnútornej potrebe vyrovnať sa s nespravodlivosťou, ktorú videl na vlastné oči. Jeho svedectvo zostáva mementom pre všetkých, ktorí majú v rukách kompetencie meniť veci k lepšiemu, aby sa už žiadna rodina nemusela cítiť tak ponížene a opustene, ako sa v týchto dňoch cítila tá jeho.
