Slovenská ikona Dara Rolins patrí k najvýraznejším tváram nášho šoubiznisu už od detstva. Hoci momentálne prežíva jedno z najšťastnejších období v súkromí, keďže je zasnúbená s bývalým futbalistom Pavlom Nedvědom, ani jej nie je ľahostajné, v akom stave sa nachádza dnešný svet.
Dara Rolins je známa svojou neutíchajúcou energiou a pozitívnym prístupom k životu. Avšak aj ona priznáva, že udržať si úsmev na tvári je v súčasnej dobe plnej konfliktov a neistoty čoraz náročnejšie. Vo svojom príspevku neskrývala sklamanie z toho, kam sa ako ľudstvo posúvame.
„Usmievam sa, aj keď človeku z toho všetkého, čo sa okolo deje, často do smiechu nie je. V poslednej dobe mám pocit, že sa svet – našou vinou – trápi viac než inokedy. A pritom som si vždy myslela, že sme vekom, skúsenosťami a historickým vývojom poučení. Že sme ako ľudský druh vyspelí. No všetko nasvedčuje opaku… Súčasná dynamika udalostí doslova valcuje svet. Pravda by mala byť tou najzákladnejšou životnou orientáciou. Lenže my ju skôr hľadáme, zrádzame, opakovane o ňu bojujeme, než aby sme ju jednoducho ‚mali‘ a žili,“ podelila sa o svoje myšlienky Dara, ktorá sa zamýšľa aj nad svojou vlastnou empatiou a hranicami trpezlivosti.
Priznáva, že hoci sa vždy snažila o pochopenie iných, dnes naráža na limity: „Obecné kritériá ma už dávno nezaujímajú. Nedám sa nimi zväzovať. Ale viem, že dokážem obsiahnuť viac pohľadov naraz. Moja empatia a schopnosť zohľadniť iné perspektívy je fakt veľká. A predsa mám v poslednom čase problém stotožniť sa s mne inak blízkym tvrdením, že dobrí sme len vďaka citlivosti k druhým. Asi som trochu zlá. Moja trpezlivosť a ochota porozumieť niektorým ľuďom a činom, ktorých sme ako ľudský druh schopní, naráža na hranice môjho chápania. Možno je však aj toto iba iná forma úprimnosti. Priznania, že nie všetko dokážeme pochopiť , nie všetko dokážeme zmeniť.“
Pohľad na dcéru vyvolal vlnu vďačnosti
Záver jej vyznania patril tomu najcennejšiemu, čo v živote má, jej dcére Laure. Práve pohľad na rodinnú fotografiu v nej vyvolal vlnu vďačnosti, ale aj smútku nad tými, ktorí také šťastie nemali: „Ani neviem, čo múdre povedať na koniec…Nič ma nenapadá. Len som sa na vás chcela usmiať a ‚vyrozprávať‘ z pocitov. Keď som sa večer vracala od televíznych novín s vypitým čajom do kuchyne, dívala som sa na fotku 4-ročnej Loly, ktorá visí vedľa na stene a myslela na všetky tie stratené deti, ženy, dcéry, nešťastné mamy, otcov… a ďakovala bohu, že moje dievčatko prežilo šťastné detstvo.“
