Keď sa pred dvoma rokmi rozšírila správa o náhlom odchode Dana Heribana, mnohí tomu nechceli veriť. Obľúbený herec a spevák odišiel vo veku 43 rokov a zanechal po sebe nielen silnú umeleckú stopu, ale aj rodinu, ktorá sa musela naučiť žiť bez neho. Najťažšiu skúšku života tak podstúpila jeho manželka Kamila Heribanová, ktorá sa po dlhom čase rozhodla prehovoriť o tom, čo sa deje za zatvorenými dverami jej každodennosti.
Otvorene priznala niečo, čo mnohí možno tušili, no málokto si vedel predstaviť v takej intenzite. Hoci jej manžel fyzicky odišiel, v jej svete zostáva prítomný každý jeden deň. Nie je to len spomienka – je to živý vzťah, ktorý pokračuje. V myšlienkach sa s ním rozpráva, predstavuje si jeho reakcie, dokonca sa s ním radí o bežných veciach, ako aj o veľkých rozhodnutiach. V jej vnútri jednoducho stále existuje.
Prekvapivo priznáva aj to, že tento „vzťah“ má svoje vlastné emócie. Sú dni, keď cíti blízkosť, no prichádzajú aj momenty napätia. Sama hovorí, že sa na neho vie nahnevať, akoby tu bol, že sa s ním vnútorne poháda a neskôr si nájde cestu späť k zmiereniu. Tak, ako to medzi nimi fungovalo aj počas spoločného života.
Najťažšie obdobie prišlo hneď po jeho odchode. Prvý rok bol pre ňu extrémne náročný. Každý sviatok, každé výročie, narodeniny či Vianoce prežívala bez neho. Pre ženu, ktorá sa považuje za typického „párového človeka“, to znamenalo náhlu prázdnotu, ktorú nedokázalo nič zaplniť. Aj keď mala okolo seba rodinu a priateľov, večery zostávali tiché a bolestivo osamelé.
Myslela si, že čas všetko zmierni. Že po prvom roku príde úľava. No realita bola iná. Druhý rok priniesol ešte hlbšie uvedomenie – definitívnosť. Zrazu si musela priznať, že tento stav sa nezmení, že to nie je dočasné obdobie, ale nová realita. Bolesť sa síce miestami stíšila, no nahradilo ju niečo iné – tiché prijatie toho, že niektoré veci už nikdy nebudú ako predtým.
Zaujímavé je, že smútok neprichádzal naraz. Sama hovorí, že ho prežívala postupne, akoby si ho dávkovala. Inak by ho vraj ani nedokázala uniesť. Niektoré emócie prišli až neskôr, v druhom roku, keď si dovolila spomaliť a vnímať ich naplno. Aj dnes však priznáva, že ešte nie je na konci tejto cesty.
To, čo ju drží nad vodou, sú ich tri deti. Práve ony sa stali jej každodenným dôvodom vstať, fungovať a ísť ďalej. Starostlivosť o nich jej dáva rytmus aj zmysel, aj keď je to často náročné. Vie si predstaviť, že bez tejto zodpovednosti by človek v podobnej situácii mohol zostať úplne paralyzovaný. Deti sú pre ňu kotvou, ktorá ju drží pevne v realite.
S deťmi sa snaží zachovať aj spomienky na ich otca. Dokážu si spolu pozrieť staršie zábery zo seriálu Horná Dolná a dokonca sa pri nich úprimne zasmiať. No existujú aj momenty, na ktoré ešte nenašla silu. Napríklad jeho posledný film „Muž, ktorý stál v ceste“ si dodnes nedokázala pozrieť. Niektoré hranice sú jednoducho stále príliš citlivé.
Jej príbeh nie je len o strate. Je o každodennom hľadaní rovnováhy medzi minulosťou a prítomnosťou, medzi bolesťou a povinnosťou ísť ďalej. A najmä o sile, ktorá sa objaví vtedy, keď ju človek najmenej čaká.
