Jej životný príbeh by pokojne mohol byť námetom na film – miestami romantický, miestami dramatický, no s nádychom komédie. Prežila 50 rokov po boku muža, za ktorého sa vydala, no pred devätnástimi rokmi ho stratila.
Ako sa odvtedy zmenil život populárnej herečky a speváčky?
„Pani Maja, hneď na začiatku musím povedať, že som milo šokovaná, ako úžasne vyzeráte – a to v máji oslávite 90 rokov! Z vás srší energia, ktorú často nemajú ani štyridsiatničky.“
„Vždy, keď posledné roky vystupujem, ľudia sa ma hneď pýtajú, koľko mám rokov. A keď im poviem pravdu, nechcú veriť. Je to veľmi milé a každú ženu by to potešilo. Niekedy nechám ľudí chvíľu hádať – tipujú mi o desať rokov menej, inokedy aj viac,“ dodala s úsmevom.
„Aj ja by som tak tipovala. A teraz, keď vás vidím naživo a rozprávam sa s vami, vidím, že vek je fakt len číslo… Kde beriete v sebe túto silu? Na vás vôbec nie sú viditeľné známky únavy či starnutia.“
„Silu a energiu mi dodáva javisko. Vystúpenia, spievanie, potlesk z hľadiska – čo im dám, to mi oni vrátia. Cítim tú energiu od publika a to ma nesmierne nabíja chuťou žiť a tvoriť. Moje srdce sa nekonečne poteší, keď zažívam napríklad standing ovation – a to nie po koncerte, ale hneď, ako vyjdem na javisko a ešte som ani nezačala hovoriť. Je to zároveň veľmi dojímavé. Potlesk je moja životodarná sila. Preto sa snažím fungovať zubami-nechtami, kým sa dá, a som rada za každú príležitosť.“
„Prvýkrát som stála na javisku ako 25-ročná. To sú desiatky rokov v šoubiznise, a stále máte plné koncertné sály, „nevyhoreli“ ste ani raz?“
„Nie, našťastie nie. Vždy ma to, čo robím, bavilo a nikdy ma to neomrzelo. Nechcem s tým prestať, pretože ja by som bez potlesku akoby ani nežila,“ dodáva s úsmevom.
„Viete, aké nádherné je vidieť ľudí, ktorí so mnou spoločne starli, a v očiach im pri mojich pesničkách zaleskne slza? Keď pri nich spomínajú a precítia každé slovo textu… Pri takejto práci a takejto odozve sa jednoducho nedá vyhorieť.
Ste z rodiny, v ktorej hudba a spev zohrávali veľkú úlohu?
„Môj otecko hral na husliach, ale iba pre seba, nie profesionálne. Ako dieťa som sa mu vždy smiala, a teraz ma to trochu mrzí… Ťažko pracoval – či už pri vysokotlakových kotloch alebo na poli – a po práci si len chcel trošku zahrať. Mama bola žena v domácnosti, starala sa o hrnce, pomáhala na poli a zároveň sa starala o mňa a môjho mladšieho brata. Ten už, bohužiaľ, odišiel do večnosti.“
A čo na vaše rozhodnutie študovať herectvo povedali rodičia?
„Tešili sa. Vždy ma podporovali vo všetkom a nemali žiadne predsudky.“
Počas štúdia na VŠMU ste sa spoznali s Michalom Slivkom, spevákom a zabávačom. V tej dobe bol ešte ženatý. Keď sa rozviedol, dali ste sa dokopy a boli ste spolu 50 rokov, až do jeho smrti. Mal však milenky. Prečo ste sa s ním nerozviedli?
„Ženy po ňom šli ako pes po údenom. Bol fešák a okolo neho sa vždy motali krásne, štíhle, dlhonohé a dlhovlasé dievčatá – bolo ťažké odolať. Každú, o ktorej som vedela, som zbila,“ zasmiala sa.
„A prečo som sa nerozviedla? Bola som do neho veľmi zamilovaná. Všetko som mu odpustila. Bola som veľkorysá,“ dodala s úsmevom. „Vedela som sa nad to povzniesť, pretože som si uvedomovala, že jednu ženu sa nedá ľúbiť celý život – aspoň nie tak, ako v tých začiatkoch…
Ako ste popri všetkom zvládali materstvo a domácnosť? Veď to muselo byť mimoriadne náročné…
„Mala som jednu pani, ktorá s nami bývala a starala sa o domácnosť, a keď sme boli kvôli vystúpeniam preč, tak aj o deti. Nebolo to síce vždy pohodlné – mať stále za pätami niekoho cudzieho – ale inak sa to riešiť nedalo. Veľa sme cestovali, nielen po Slovensku, ale aj do zahraničia.“
Už 19 rokov ste vdova. Po manželovej smrti ste nestretli muža, ktorý by vás upútal a mali s ním vzťah?
„Nestála som o priazeň, ktorá by prekračovala obdiv mužov voči mne ako herečke či speváčke. Jedno manželstvo mi stačilo. Samej mi bolo dobre. Nikto mi nerozkazoval, nemusela som variť. Varila som a aj varím, iba keď ja chcem.“
Nemuseli ste sa už biť… (smiech)
„Áno, nemusela som sa už biť,“ zasmiala sa. „Už som sa nabila dosť. A hovorím si: Nechcem! Užívala som si pokoj bez chlapa. Ale bolo mi smutno za manželom. Smútok mi pomohlo prekonať javisko, spev, moderovanie a zábavné programy, ktoré som si vymyslela.“
To vám pomáha zvládať aj smútok nad stratou syna Borisa, ktorý zomrel pred takmer piatimi rokmi v Amerike, kde žil. Prišlo to tak náhle…
„Ach, áno. Toto je veľmi ťažká téma a nechcem o nej hovoriť príliš otvorene. Nikdy sa s tým nezmierim, nikdy to neprebolí. Ale áno, vystúpenia a stretávanie sa s ľuďmi mi pomáha. Moje srdce je však veľmi ubolené. Od života som dostala veľa kopancov. Mám aj svoju ‚13. komnatu‘, ktorú nikdy pred nikým neotvorím, ale smrť syna je aj tak to najhoršie, čo sa môže matke prihodiť.“
To muselo byť strašné… Navyše ste približne dva roky predtým prekonali aj dva infarkty za sebou. Máte na srdci bajpas. Odvtedy je po zdravotnej stránke srdiečko v poriadku?
„Áno, je. Tá operácia mi veľmi pomohla. Snáď to nezakríknem… V mojom veku sa bojím také veci hovoriť nahlas. Na druhej strane je pravda, že odvtedy som už nehrala v žiadnom divadelnom predstavení. S tým som vtedy skončila. Odvtedy sa venujem len spevu a moderovaniu. Bolo to veľmi ťažké lúčenie sa s divadelnými doskami.“
Bodaj by všetci v deväťdesiatke boli tak „fit“ ako vy…
„Nie je to zlé, ale už ma trápia oči, horšie vidím, a aj počujem. Sluch mi odchádza, kĺby bolia, mám vysoký cukor. Nie som tomu rada, čo vám poviem,“ zasmiala sa. „No vek si už žiada svoje. Snažím sa však byť pozitívna. Hovorím si: Maja, ak chceš ešte trocha požiť, zobúdzaj sa s dobrou náladou a zaspávaj s vďačnosťou. Takto zaspávam a takto sa aj ráno budím. Nechcem sa sťažovať na vek, pretože si uvedomujem, že veľa ľudí takýto dar nedostalo.“
Chceli by ste sa dožiť stovky?
„Chcela, ale potichu… Nemyslieť na to nahlas. Týždeň pred Borisovou smrťou sme sa objali so synmi a ja som nahlas povedala, aké máme šťastie, že sme spolu. A o pár dní bolo po šťastí… Ale keď sa pýtate, odpoviem pravdivo – chcela by som. Uvidíme, či sa to splní.“
