Slovenská hudobná ikona Eva Máziková je pre verejnosť už desaťročia synonymom nevyčerpateľnej energie, nespútaného smiechu a neustálej dobrej nálady. Málokto však tušil, že za touto nablýskanou maskou večnej optimistky sa posledných dvanásť mesiacov odohrávala dráma, ktorá by zlomila aj tie najsilnejšie povahy. Atmosféra v jej súkromí bola totiž na hony vzdialená od veselých televíznych šou a koncertných pódií. Eva Máziková v sebe dusila strašnú bolesť a nepredstaviteľný strach, o ktorom vedeli len tí najvernejší, kým ona pred kamerami profesionálne rozdávala úsmevy na všetky strany.
V centre tohto hlbokého trápenia stála jej milovaná rodina a blízky človek, ktorého zasiahli vážne zdravotné komplikácie. Táto neviditeľná ťarcha sprevádzala speváčku na každom kroku, v každom hoteli a v každom zákulisí, kde musela predstierať, že je všetko v najlepšom poriadku. Emócie, ktoré v sebe po celý rok potláčala, boli podľa svedectiev z jej okolia priam zdrvujúce. Scény z jej súkromia, kedy po vypnutí reflektorov ostávala sama so svojimi čiernymi myšlienkami a modlitbami, vykresľujú úplne iný obraz ženy, než na aký sme zvyknutí. Strach o život najbližšej osoby ju paralyzoval, no profesionálna hrdosť jej nedovolila ukázať slabosť pred fanúšikmi.
Vnútorný nepokoj, ktorý prežívala, sa snažila kompenzovať ešte väčším pracovným nasadením, no textúra jej hlasu a niekedy aj smutný záblesk v očiach prezrádzali, že niečo nie je v poriadku. Detailné momenty z tohto obdobia odhaľujú, že šlo o dni plné neistoty, kedy telefónne hovory z nemocníc diktovali tempo jej života. Celý ten čas musela Eva Máziková balansovať na hrane medzi verejnou povinnosťou byť „tou veselou Evou“ a súkromnou tragédiou, ktorá jej trhala srdce. Reakcie okolia po tom, čo pravda konečne presiakla na povrch, sú plné obdivu k jej nesmiernej psychickej sile, s akou tento tajný kríž niesla na svojich pleciach.
Dnes, keď už sú najhoršie chvíle snáď za nimi, sa speváčka rozhodla poodhaliť záves svojho súkromia a priznať, že rok v neustálom strachu ju navždy poznačil. Táto osobná skúsenosť jej nastavila zrkadlo a ukázala, čo sú skutočné hodnoty života, ktoré žiadny potlesk nenahradí. Verejnosť tak dostáva šancu spoznať Evu Mázikovú nielen ako nespútaný živel, ale ako milujúcu manželku a matku, ktorá za svoje šťastie a zdravie svojich blízkych bojuje s rovnakou vervou, s akou dominuje na pódiu. Príbeh jej „utajeného roku bolesti“ zostáva mrazivým svedectvom o tom, že ani tie najväčšie hviezdy nie sú ušetrené krutých rán osudu.
